Sex podmienený manželstvom
Sex podmienený manželstvom
Keď sme boli mladými ľuďmi, a nevedeli vôbec nič o živote ani o sexe, možno sme ľahko prijali nádhernú ideu o sexe po svadbe. Ľahko prijímame, keď absolútne nevieme o čo ide. A kto by nechcel rozprávku. Možno sme si vtedy neuvedomovali ani to, že dobrý úmysel, nezaručuje vždy dobrý výsledok. Že dobrý úmysel často nestačí. Možno si po rokoch, s trpkým úsmevom spomíname, ako sme túto ideu urputne obhajovali a vysvetľovali nechápajúcim. Ako sme,
pre zvýšenie dôveryhodnosti, používali príklady zo svojho okolia a zo svojej širokej rodiny.
Ako sme sa chránili pred mužmi, a pripravovali na niečo krásne po svadbe. Ako sa jednoducho mladý človek nadchne, a presviedča druhých že funguje niečo, o čom skutočne vôbec nič nevie, dokonca nemá o tom ani potuchy.
Zaujímavá naivita
Našu sexuálnu túžbu sme začali pociťovať, niekedy okolo 13. roku života. Možno sme aj päť rokov odolávali, obhajovali, prezentovali nahlas svoje stanovisko. Možno chvíľami, bola naša naivita aj zaujímavá. Boli sme nedosiahnuteľní, nedobytní, provokačne neskúsení, odlišní, možno vzácni. A to nám mohlo robiť aj dobre, neviem. Na kamarátky, ktoré s nadšením opisovali svoje zážitky s chlapcami, a postupne naberali poznanie a skúsenosti v tomto smere, sme sa možno pozerali navonok aj nadradene. Vo vnútri možno pokojne, tešili sme sa, že raz to predsa prežijeme aj my. Možno aj zvedavo, s túžbou, možno aj závistlivo. Podľa našej mienky, sa vlastne nevedeli udržať na uzde, a riadne si to do budúcnosti hnojili. To my sme sa držali. A možno sme si aj mysleli, že nedopadnú dobre, keď takto vystrájajú a neposlúchajú. Lebo my sme veľa počuli o tom, aký je koniec takýchto žien.
Okolo dvadsiatky, sme sa možno tiež s niekym spriatelili. Čo teraz. Naša túžba, už bola vyhecovaná na najvyššiu mieru. Nie postupne, ale rapídne sme strácali svoje odhodlanie, svoju súdnosť, i svoj poslušný rozum. Začala sa nám zahmlievať aj dlho obhajovaná idea. Usilovne sme v knihách študovali petting i netting. Aké sú vlastne možnosti. Čo to presne a detailne znamená. Koľko sa ešte môže, koľko je ešte v norme a čo už nie. Kde sa môže ešte ísť a kde už nie. Čím sa môže už ísť a čím ešte nie. A koľko, ako ďaleko. Ale v podstate, sme tomu vôbec nerozumeli
a nevedeli nič. Vedeli sme hlavne to, že by sme to nemali, že robíme niečo zlé, že to poznačí náš život. Že sa čomusi spreneverujeme. Že neposlúchame univerzálne zákony. Strach, vina, výčitky. Nezašli sme už tam, kde sme už nemali? Nezašli sme príliš ďaleko?
Možno nás niekto, niekde videl v objatí. A požaloval to. Možno sme sa museli podriadiť výsluchu, ako ďaleko, koľko? Bolo, nebolo? A vedeli sme vôbec odpovedať? Ak zájdeš ďaleko, nezosobášia ťa tam, kde chceš. Takých sobášiť nebudú. Akých, vlastne, teraz. Čo som urobila? Čoho som sa dopustila? Kto teraz som? Čo už nie som? Čo teraz a čo ďalej, klamať, neklamať.
Čo je väčšie a čo menšie zlo?
Riziko krajností
Po takejto príprave, sú možné aj iné scenáre. To, že sa náš domček z karát zrúti v jedinom okamihu. Že sa v okamihu, jeden extrém prelomí do druhého extrému. Prirodzenosť je predsa
len prirodzenosť. Obyčajne ide postupne. No keď necháme niečo rozhorieť, nemusí byť v našej moci, to potom aj uhasiť. Keď sa nehľadáme a nenachádzame prirodzene, postupne, môžeme
sa neskôr, hľadať aj neprirodzene a dlho. A rozum nás môže aj načas opustiť. Bolestne sa ma dotýka, keď dospelí svojimi spôsobmi, dovedú mladých ľudí až k takémuto jednaniu. A potom
sa pohoršujú a pozastavujú nad extrémami, ktoré sami svojim prístupom spôsobili. Odsudzujú mladých, ale svoj impulz a podiel na tom, si neuvedomujú a vôbec nevidia.
Nedávno som v jednom časopise, čítala rozhovor s psychológom, mužom, na podobnú tému. Hovoril, že človek potrebuje priemerne 2,5 roka až 3 roky, na spoznanie opačného pohlavia. Toto je zhruba čas, potrebný na to, aby z človeka opadol hormonálny ošiaľ, zamilovanosť.
Aby človek získal vládu nad sebou i nad svojimi hormónmi. Aby v tejto oblasti, spoznal sám seba a mohol triezvo posúdiť, čo vlastne to, čo prežíva znamená. Či sa práve s týmto človekom, nepotreboval len pomilovať. Či skutočne, práve s týmto človekom, chce zodpovedne založiť rodinu, mať a vychovávať deti, a pomáhať si. Celý život.
Naozaj si neviem prakticky predstaviť, dvoch zdravých mladých ľudí okolo dvadsiatky, ako by mohli, toto nevyhnutne nutné obdobie 2,5 až 3 roky, zvládnuť bez intímneho zblíženia. A logické je, že ak sa vezmú skôr, veľmi pravdepodobne si túto hormonálnu nerovnováhu prenesú
do manželstva.
Zavŕšenie
No my sme tento čas, možno k dispozícii nemali. My sme ho vlastne nedostali. Zodpovednejšie by bolo asi povedať, my sme ho mali, ale my sme si ho nevzali, nevyčerpali. Pretože my
sme dobrovoľne, v naivnej viere, že si takýmto nejakým spôsobom zabezpečíme dobré manželstvo, prijali podmienenosť. My sme to totiž, po niekoľkých mesiacoch ovládania sa
a hecovania sa nettingom a pettingom, bez uspokojenia a bez konca, v strachu a obavách, vzdali. A mali sme už dosť aj viny aj výčitiek svedomia. Pretože pre svoju neznalosť veci, sme vlastne ani nevedeli posúdiť, kde sme vlastne došli. Dnes možno vieme, že sme vlastne nikde neboli. Že to, o čo sme sa vtedy pokúšali, robili a prežívali, nemalo ani zďaleka nič spoločné
s milovaním a spoločným prežívaním sexu. Ale vtedy sme si možno mysleli, že sme už
za hranicou. Za hranicou, ktorú si postavili naši rodičia, ktorú si vytvorilo naše okolie, spoločnosť.
A aby sme ju brali vážne, pripomínali, že je to univerzálna, vesmírom odporúčaná hranica.
A tak sme sa, veľmi neslušne povedané poriadne nadržaní, po troch, štyroch, možno piatich mesiacoch, radšej slušne zosobášili.
Prebudenie
Hormonálny ošial z nás neopadol ani za 2,5 roka, ani za 3 roky, ako za normálnych okolností predpokladá psychológ. Vytriezvenie prišlo možno už v svadobnú noc, možno niekoľko dní
po svadbe, keď opadol svadobný stres. A aj keď sme to, v podstate navonok zvládli, a svadba bola s kostolným poriadkom, zarobili sme vlastne, pre nás týmto férovým jednaním, sebe aj svojim budúcim deťom, na poriadne celoživotné peklo. Ale podmienku sme, síce s odretými ušami splnili. Áno, teraz sme sa už mohli milovať, slobodne, do foroty, s papierom, zákonne, aj s požehnaním vesmíru. Ale my sme sa už milovať nechceli. Nešlo to, nefungovalo. Ani nemohlo.
Po čase sme možno pomaly začali rozumieť aj tomu, čo sa vlastne stalo. Možno sa nám
naplnili aj tie 3 potrebné roky. Po troch rokoch vzájomného neporozumenia, pri intenzite hormonálneho milovania raz za niekoľko mesiacov, sme sa rozhodli, definitívne tento omyl opraviť, toto trápenie ukončiť a rozviesť sa. No ešte stále nám nedošlo, a ani v najmenšom
sme netušili, že život je život a naozaj nie Pilcherovej knižky. Že zázraky, opravy a milosť, sa dejú
a udeľujú iba v rozprávkach. Že náš džbán je rozbitý a mlieko rozliate. A že vesmír síce žehná bohato úplne prirodzene sa chovajúcim ľuďom, ale naše omyly a chyby, ktoré sme si narobili sami, možno aj našimi dobrými úmyslami, neopravuje.
Možno nás aj trochu prekvapilo, keď sme po rokoch, ponížení rozvodom, stretli svoju bývalú, roztopašnú kamarátku. S dobrým mužom a štyrmi deťmi. Veľmi spokojnú. Spomienky na to, ako
to vedela na chatách roztočiť a ako sa pred školou objímala postupne so všetkými chlapcami
z mesta, sa už dávno kdesi vytratili. Bolo zjavné, že to nijako nepoznačilo ani ju, ani jej manžela, ani jej rodinu. Vyzeralo to skôr tak, že sa svojim prirodzeným chovaním v mladosti, skutočne dobre pripravila na život. Zrelá, pokojná, vďačná, a vyrovnaná to žena.
Alternatívy
Nehovorím, že intímne zblíženie pred svadbou, zaručí žene šťastný život. Nezaručí. Spoločný život je komplexnejší. Ale intímne zblíženie pred svadbou, myslím, pomôže žene pochopiť, spoznať svoje sexuálne chovanie a zorientovať sa v niekoľkých dôležitých oblastiach.
Ak sa intímne zblížime s nejakým chlapcom pred svadbou, a upokojíme svoju okolo dvadsiatky už dosť nekontrolovateľnú túžbu, ktorá nás často oberá ako o zdravý úsudok, tak aj o zdravý rozum, možno sami pochopíme, že naša naliehavá túžba, vôbec nebola túžbou po manželstve
a po celoživotnom zväzku, ale len jednoducho po sexuálnom upokojení. Je to taký známy prípad z niektorých filmov. Večer sa niekto vášnivo miluje s niekym, koho si chce vziať, a ráno sa zobudí vedľa cudzieho muža, vedľa cudzej ženy. Nerozumie, čo tam vlastne robí, a s hanbou utečie.
Možno by sme si mohli takúto skúsenosť odpustiť. Ale ak toto zistíme až ráno po svadobnej noci, tak je už dosť neskoro.
Pri pred svadobnom milovaní, môžeme zistiť aj iné. Že sme si nahí, úplne cudzí. Ja čakám, kedy on konečne skončí. On ma považuje za drevo. Alebo, ma napriek dobrej rodinnej histórii, oveľa väčšie skúsenosti ako ja. A ja ho, teda vôbec nemôžem uspokojiť. Chce odo mňa niečo, čo je
mi nepríjemné, nemôžem to urobiť. Ale on nalieha, zosmiešňuje situáciu, ponižuje, dokonca,
aj on podmieňuje. Keď niečo poviem ja, nerozumie. Ja podobne, vôbec nerozumiem, čo odo mňa vlastne chce on. A pritom, na prechádzke a v spoločnosti, tieto sklony vôbec nemusím pozorovať.
Nedávno som sa stretla so srdečným a milým mužom. Svoju veselosť a radosť deklaroval aj tým, že sa priateľsky dotýkal žien, dával im ruku okolo ramien. Robil to prirodzene a vytváral tým atmosféru pochopenia a uvoľnenia. Neskôr som sa dozvedela, že je homosexuál. Vonkajšie prejavy, nám nemusia nutne poodhaliť pravdu o človeku. Myslím, že nie je v moci ženy, predpokladať intímne správanie na prechádzkach.
Ale je aj iná možnosť. Pri tomto zblížení, môžeme pozorovať, že sa nám milovanie s týmto mužom páči. Že je ohľaduplný, pozorný, nenalieha. Že sa s ním môžeme priamo rozprávať aj o intímnych potrebách a on nám rozumie. Myslím, že tu je predpoklad, že v sexuálnej oblasti budeme obaja spokojní a ústretoví aj v manželstve. Psychológ, ktorého som spomínala, okrem iného ešte povedal, že keď sa pozrieme na tie tri roky, mohli by sme vidieť v kocke, takú možnú vzorku nasledujúcich 30 rokov.
Ideálne by samozrejme bolo, ak by sa mladí ľudia intímne zblížili, porozumeli si okrem iných oblastí aj v tejto oblasti a po 3 rokoch sa vzali. Bol by to ich jediný vzťah a utvorili by celoživotné manželstvo. Ale koľko z toho, čo sú schopní vytvoriť ľudia na tomto svete, je vlastne ideálneho.
Až archetypálne
V súvislosti s týmto, pozorujem vo svojom okolí jednu zaujímavú vec. Nedávno som stretla asi 35 ročnú ženu s kočiarom. Rozprávala mi, že sa vrátila s priateľom z Ameriky. Teraz sa doma zosobášili a majú bábätko. Dobre sa pamätám na ňu, aj na neho. Ešte chodili do základnej školy, keď som ich často videla neskoro večer v objatí, v prístrešku na zástavke autobusu. Alebo jazdili po vedľajších cestách, v starom, vyradenom, hrkotajúcom aute. Či títo dvaja budú spolu na veky, neviem. Ale doteraz sú spolu 20 rokov. Pre mňa, už teraz dosť pekné.
Akoby to, podľa toho čo okolo seba vidím, fungovalo lepšie čím je vek začiatku nižší. Dokonca, mne príde niekedy až protizákonný. V podstate tomu nerozumiem, odporuje to všetkému čo ja
o týchto veciach viem, aj tomu čo si o týchto veciach myslím. Iba mi prichádzajú na myseľ, zase len tie slová indického spisovateľa, že žena je najviac sexuálne vnímavá od svojich 14 do 18 rokov. A či práve preto, sa práve v tomto období vie s dôverou naviazať na muža celoživotne, alebo jednoducho to prvé, krásne, čo s ním prežije ju uspokojí a nechce to zničiť, zmeniť, postačí jej to celý život . Mladí ľudia, ktorí spolu chodia vážne od 8. triedy. Chovajú sa k sebe prirodzene, akoby manželsky. Sú síce veľmi mladučkí, ale patria k sebe. A ostatní ich aj tak berú.
Možno aj preto, že si v podstate nevedia dať s nimi rady.
Súhrn poznania
Možno sme v živote pochopili, o čom je sex. Ak si dnes predstavíme svoju mladícku ideu, možno nás chytá des. S týmto poznaním, by sme žiadnemu dievčaťu, ani vlastnej dcére neodporúčali, aby uzavrela manželstvo s chlapcom, s ktorým sa intímne nezblížila. Myslím, že oblasť príjemného milovania je kľúčová a dôležitá, práve na dlhodobý vzťah a celoživotné manželstvo. Tak by sme jej, aj pred svadbou, mali venovať svoju pozornosť.
V sexuálnej oblasti, aj v intímnom vnímaní a prežívaní, môžeme byť veľmi rozdielni. Má na nás vplyv naše detstvo, naša výchova, naše doterajšie skúsenosti. Možno doterajšie dotyky
i nedotyky. Jednoducho, od prírody reagujeme na dotyk citlivo. Alebo od prírody, nereagujeme
na dotyk vôbec, vôbec ho nepotrebujeme. Dokonca je nám nepríjemný. Viem, že existujú muži, ktorí nenávidia držať sa so ženou za ruku. Sex majú radi. Alebo muži, ktorí sa ženy okrem sexuálneho vniknutia, vôbec nepotrebujú dotknúť. Predstavme si, že stojíme v noci pod hviezdami na balkóne. Máme krásne obtiahnuté rifle a užívame si noc aj svoju príťažlivosť. Máme naplnené prsia a štíhly pozývajúci driek. Za nami stojí náš priateľ. My ho vnímame, cítime ho, sme v očakávaní, jeho blízkosť v nás úplne vibruje. Dotyk jeho rúk, akoby už pociťujeme na svojich bokoch i na svojom bruchu. A on nič. Vôbec nič. Niektorí muži dotyk nepotrebujú, dotýkajú sa ak to potrebuje žena. Vieme si predstaviť, aký je rozdiel, ak sa muž dotýka ženy pretože to sám potrebuje, pretože mu to robí dobre a sám po tom túži. Alebo sa jej musí dotknúť niekoľko minút pred sexom, lebo ona je tak nastavená, tak aby ten sex vôbec bol.
Nemyslím že tieto danosti, alebo nedanosti, sa časom nejako zmenia. Alebo že dotyková žena, bude v pohode a zmieri sa s tým, že sa celý život bude dotýkať sama seba a svojich detí. Možno žena, ktorá od manželstva očakáva status, deti, zázemie a zabezpečenie, bude aj v pohode.
Na sex sa obetuje. Ale žena, ktorá dotyk potrebuje a očakáva, že sa jej sex so svojim mužom, bude páčiť aj po 10 aj po 20 rokoch, sa s týmto neuspokojí. Táto požiadavka pre ňu nie je prijateľná, ani zvládnuteľná. A potom sa čudujeme nevere. Ak také niečo prijmeme, tak si
o neveru úplne koledujeme. Je len prirodzené, že v takomto manželstve, môžeme zareagovať
na niekoho iného, kto sa rád dotýka.
A myslím, že naivné je aj myslieť si, že si nejaký postup na dobrý a príjemný sex načítame
po svadbe s partnerom v nejakej príručke. Myslím, že veci sú už dané, čítaním ich nezmeníme. Možno ich len na čas, nejakým žobraním, ponižovaním sa, vynucovaním, ovplyvníme.
A ak sme v takejto situácii, v takomto nepochopení, ťažko nás z toho dostane náš dobrý charakter, či jeho dobrý charakter. Ťažko nám nejako poslúži, naša či jeho, niekoľko generácii dobrá rodinná anamnéza. Či nejaké to, veď sa máme radi, tak to nejako prekonáme.
No, nejako možno.
Disfunkčnosť
Idea sexu po svadbe, je možno dobre mienená. Keby fungovala, bola by skutočne dobrá.
Ale je táto idea iba pekná, ideálna a odporúčaná, alebo aj skutočne v živote, v praxi, funguje. Predovšetkým by sme sa mohli poctivo pozrieť okolo seba, a poctivo i na svoj život. Ľudia,
ktorí týmto podmienením prešli, sú v manželstve skutočne spokojnejší a šťastnejší ako tí,
ktorí toto neriešia? Alebo je to práve naopak.
Vnímam, že táto idea funguje iba výnimočne, pri veľkom šťastí. Vôbec nie pri nejakej osobnej šikovnosti, vnútornej svätosti alebo dobrom charaktere, ako by si niekto mohol aj fandiť a nahovárať. Pri obrovskom šťastí. Alebo pri popretí vlastných pocitov, strate samého seba
a prispôsobení sa.
Nechcem si zatvárať oči, pred tými mnohými príbehmi, kedy vôbec, ale vôbec táto idea nefungovala. Kedy priniesla ľuďom, deťom, i celým rodinám do života veľa trápenia.
Či nemá dosť deň na svojom trápení? Či nemá dosť život na svojom trápení?
Či potrebujeme ešte druhým pridávať, aj keď svojimi dobrými úmyslami?
A keď to s našimi, dobre mienenými radami nefunguje, tak nie že by sme si sami uznali, že život ani svet nie je čiernobiely. Že sa nedá naplánovať, ani nalinkovať. Že zatvoriť niekoho do zlatej klietky nepomôže, nestačí. Že pri svojej najlepšej vôli, nie sme vševedúci a nemáme patent
na rozum. Ale samozrejme, obviníme ešte tých poslušných, či vlastne neposlušných. Ťažko povedať, akých vlastne. Akoby oni, ešte nemali dosť zoraného života. Môžeme im ešte pridať.
Aby sme nestratili pred sebou, ani pred svetom, svoju rokmi ťažko získavanú fazónu.
Morálny kredit
Myslím, že menej zla by sme narobili, keby sme mladým ľuďom prejavili a poskytli viac dôvery. Otvorene sa s nimi porozprávali o normálnom, prirodzenom sexe. O pohlavných chorobách,
o možnostiach ochrany, aj jej rizikách. O neželanom tehotenstve, o umelom prerušení,
o možných fyzických i psychických dôsledkoch. Pokojne, bez nadradenosti, bez zastrašovania,
bez uvádzania do rozpakov, bez ponižovania, bez podmieňovania, bez projekcií,
bez katastrofických scenárov, bez vlastných záverov. Oboznámili ich vecne so svojimi skúsenosťami, predstavami i odporúčaniami.
A po takomto rozhovore, o príčinách, dôsledkoch a vlastnej zodpovednosti človeka, by sme sa mohli na nich spoľahnúť. A otvoriť tú ochrannú klietku, do ktorej sme ich zatvorili s úmyslom,
aby sme im zabezpečili bezproblémový, spokojný a šťastný život. Úbohí domáci škovránci. Chúlostiví, nesamostatní, nezodpovední, zraniteľní a ´múdri´. Žijúci s našimi skúsenosťami,
s našimi názormi a spievajúci našu pieseň. Nevedia čo je lietať, nevideli zeleň, len tú
ktorú sme im my naservírovali. Necítia vo svojich krídlach vietor, ani vo svojich nozdrách vôňu výparov čerstvo zoranej zeme. Nečudujme sa potom, že každú nepríjemnosť a svoje bolesti, hádžu na svojich väzniteľov.
Čím skôr tu klietku otvoríme, tým skôr nájdu svoju vlastnú cestu. Tým skôr pochopia svoju vlastnú zodpovednosť, a nadobudnú svoju vlastnú zrelosť. Možno ich príval vzduchu aj zrazí k zemi, alebo im vyrazí dych. Môžeme im pomôcť, zdvihnúť sa a znovu nadýchnuť. A nemusíme im pripomínať, že sa to stalo preto, lebo sa nedržali našich rád a našich odporúčaní. Skúsenosti nie sú prenosné. Pripusťme teda, že bez svojich vlastných skúseností, nemusia odhadnúť nezrelosť, detinskosť, klamstvo, hru, ani bezcharakternosť. Ani nedotykovosť. Jednoducho, oni sa potrebujú sami naučiť, ako to vo svete chodí. Spoznať sami seba, svoje vlastné možnosti, i spôsoby druhých ľudí.
A možno raz, zaspievajú aj svoju vlastnú pieseň.