Samota
Samota
Vzdialili sme sa od doby kláštorov, aj od doby mníchov. Slovo samota dnes populárne nie je. Je vnímané skôr, ako nejaké zlyhanie. Neschopnosť dostať pozvanie na párty. Neschopnosť zariadiť si spoločnosť na Silvestra, alebo na dovolenku. Myslím, že súčasťou života sú dve samoty. Samota duchovná vnútorná, a samota fyzická vonkajšia. V živote, obyčajne venujeme viac myšlienok a pozornosti samote fyzickej. Tú duchovnú si ako keby neuvedomujeme. Často tieto dve, rozdielne samoty ani nerozlišujeme. Zlievajú sa nám dokopy.
Duchovná samota
Duchovná samota je všadeprítomná realita. Skutočná pravda o našom živote. Všetko ostatné
je v podstate hra, sen, predstavy. Zavádzanie na určitý čas. Niečo ako barlička. Dovtedy,
kým sa nepostavíme na svoje vlastné nohy. Kým neznesieme reálny, skutočný pohľad na náš život. Kým sa nepostavíme zoči-voči tomu, že vlastne nevieme odpovede na najdôležitejšie otázky svojho života.
Keď sa v živote niečo skutočne vážne stane, sme úplne sami. Je jedno či máme okolo seba hluk ľudí, rozvetvenú rodinu, či bujarosť mnohých kamarátov a desiatky priateľov na facebooku.
Keď vážne ochorieme, a ocitnete sa na oddelení ožarovania, sme sami. Sedíme tam sami štyri hodiny a uvedomujeme si, že sme sami.. Že možno zomrieme, a tiež v tom budeme sami.
Možno sami stojíme v rohu pri JIS-ke. Sami plačeme, sami sa modlíme, sami nespíme.
Možno niekto, vedľa nás pokojne spí. Možno v dome spí ešte veľa ľudí. My sme sami, a nespíme sami. Možno päsťami do krvi bušíme do stromu, sami. Možno kričíme do vesmíru, sami. Možno stojíme pri truhle, okolo je plno ľudí, ale my stojíme úplne sami. Možno sedíme pri hrobe, bezmocní, zúfalí. A zase sme sami. Sme v podstate sami.
Pravdepodobne máme pred touto samotou strach. Strach sami pred sebou, strach zo svojej prázdnoty. Neznesieme byť sami so sebou v tichu. Neznesieme byť v tichu so svojou bolesťou, so svojim cítením, so svojou smrteľnosťou. Preto sa samotu snažíme neustále prehlušovať, či už svojimi slovami alebo slovami iných. A tak radšej nežijeme svoj autentický život so samotou. Žijeme život podľa rodičov, priateľov, celebrít, filmov a návodov v časopisoch. Robíme divadlo pre druhých, i pre seba.
Partnerské ilúzie
Nemyslím tým, že život sa nedá obohatiť a spríjemniť vo dvojici, v rodine, v skupinke, s priateľmi. Áno dá. Ale týka sa to v podstate, tej oddychovejšej časti života. Často nás knihy a filmy vedú
k záverom, že vyriešenie fyzickej samoty samozrejme, automaticky, vyrieši aj samotu duchovnú. Možno na čas, ale v podstate to myslím, pravda nie je.
Ak žijeme aj fyzicky sami, tak si pri pohľade na partnerstvá a rodiny uvedomme, aj všadeprítomnú realitu duchovnej samoty. Počítajme s tým, že si svoju duchovnú samotu, prenesieme aj
do prípadného budúceho partnerstva. Že si túto samotu, do partnerstva prinesie aj náš partner. A vzdajme sa nereálnych očakávaní. Nie je v moci žiadneho partnera, túto samotu nám naplniť.
A podobne ani my, pri svojej najlepšej snahe, nezaplníme túto samotu nášmu partnerovi.
Partnerstvo by mohlo byť v podstate vzácnym darom, ktorý môže skrášliť náš život. Niekto nám dobrovoľne daruje svoj čas, svoju prítomnosť, svoje myšlienky, svoje telo. Môžeme vytvoriť vrúcne, intímne spoločenstvo, priestor na vzájomné zdieľanie, potešenie i pomoc. Partnerstvo nás však môže aj úplne položiť. Nekonečné požiadavky, závislosť, nespokojnosť a kontajner plný nevyriešených partnerových problémov, nás môže úplne zasypať a zničiť. Partnerstvo môže znamenať a byť, to aj to.
Žiadne partnerstvo, však neodníme z nášho života bremeno vnútornej bolesti. Tu priepasť bez dna, bremeno desivej ničoty, nekonečna vesmíru, nepochopiteľnej večnosti a nevyhnutnej smrti. Ani to vrúcne a intímne partnerstvo, ani to ubíjajúce. Duchovná samota, sa vyriešením fyzickej samoty nevyrieši. Dokonca by som povedala, že s ňou ani nemá nič spoločné, možno len slovný základ.
Čím skôr prijmeme svoju vnútornú samotu ako súčasť svojho života, čím skôr sa s ňou zmierime, tým kratšie budú v našom živote pôsobiť ilúzie a klamstvá. Ak si prestaneme zamieňať tieto dva pojmy, máme veľký predpoklad prispieť aj k vytvoreniu uspokojivého partnerstva.
Fyzická samota
Možno žijeme sami aj fyzicky. Sme skutočne s touto situáciou aj zrovnaní. Máme náročné zamestnanie, kde sa podieľame na výchove detí, prípadne sme súčasťou riešenia nejakých partnerských sporov. Možno túto fyzickú samotu po práci vítame a potrebujeme.
Druhá možnosť je, práve naopak, že takto síce žijeme, ale nám táto fyzická samota nevyhovuje. Že nás ubíja. Po partnerskom vzťahu túžime. Chýba nám niekto, kto by nás večer doma čakal a možno aj vypočul. Niekto, komu by sme aj my mohli byť oporou a pomocou. S kým by sme mohli spoločne zdieľať život.
Prognózy okolia
Možno sme už starší a naše okolie sa tvári, že na muža a deti je už neskoro.
Možno niekto povie, že "všetko je ako má byť", "asi to tak nemalo byť". Akoby niekto mimo nás, nejaký osud už rozhodol, toto predurčil. Teda, je to nemenné a v poriadku.
Iný nás možno chlácholivo upokojuje, "pre každého niekto je", "veď on ešte niekto príde".
Najťažšie sa asi počúva, keď sa niekto bezpodmienečne, chce dopátrať príčiny našej samoty. "Ktovie, čo si ty v mladosti ... že si tak dopadol", "ktovie, ako si ty veril", "v tom bude nejaký zádrhel, niečo v tvojej povahe nebude dobre." Tieto reči nás veľmi nepovzbudzujú. Niekto to jednoducho sám sebe, potrebuje nejako vysvetliť.
Možno sa dozvieme, že na to aby sme mohli mať partnera a prežívať uspokojivý sexuálny život, sa musíme najprv vydať. Inak to klapať nebude. A určite sme sami preto, lebo v tomto ešte nemáme jasno. Predpovede.
Možno vycítime, že by sme sa už takými neduchovnými vecami zaoberať nemali. Môžeme sa predsa venovať deťom, vnukom, cestovať, zúčastňovať sa akcií, dobročinnosti. Rôzne dobré návody, na ignorovanie a potlačenie našich vlastných, skutočných túžob.
Keď naše okolie berie ako samozrejmosť, že sme už roky sami, tak sa aj my snažíme vyzerať navonok v pohode. Hanbíme sa za to, že vo svojich 40, možno 50 rokoch, možno neskôr, ešte túžime po partnerovi a po milovaní. Mlčíme o tom, že nami zmieta túžba. Preto niekedy nahlas radšej hovoríme, že naša samota je v poriadku, že nám to nevadí. Nechceme sa už vystavovať ďalším hodnoteniam.
Ukradnutí a vyžmýkaní
Možno, by sme si mohli uvedomiť dve veci.
Prvá je, že svojmu okoliu sme v podstate ukradnutí. Oni majú svoje starosti, ktoré riešia prednostne. Vôbec nerozumejú tomu, ako sa cítime my. Hovoria, aby niečo povedali, aby akože prejavili empatiu, záujem. Toto by sme tiež mohli prijať, ako fakt. Ani nám v podstate, starosti iných nejdú pod kožu. Ani blízki, ale hlavne tí žijúci v partnerstve a manželstve, si vôbec nevedia predstaviť, ako žijeme my. A prečo vlastne chceme niečo meniť. Možno by si sami, radi od manželstva alebo partnerstva oddýchli. Je celkom možné, že nám tu samotu aj prajú. Nečakajme porozumenie, nie je možné.
Druhá a podstatnejšia vec je uvedomiť si, napriek takým či onakým predstavám všetkých naokolo, aké sú vlastne naše skutočné potreby, naše osobné vnútorné túžby. Skúsme sa sami za seba, na chvíľu stíšiť a tieto túžby pozorovať. Čo chceme v živote my, ako si my sami, predstavujeme svoj život ďalej. Za pol roka, za rok, možno za tri. Čo potrebujeme, a v akej forme to potrebujeme. Chceme byť stále sami, alebo chceme mať partnera? Ak poznáme, že našou túžbou je partner a uspokojivý sexuálny život, tak dajme bokom zahraničné dovolenky, vnukov i charitu. A venujme sa prednostne, tejto svojej potrebe a túžbe.
Zase počujem vetu, "ak sa budeme venovať dobru, ostatné nám bude pridané". Nie, nebude. Práve naopak. Ak potlačíme svoje skutočné túžby, budeme ako vyžmýkaný citrón, na ťarchu svojmu okoliu. Ak dáme pozornosť a prednosť svojim skutočným potrebám, následne, budeme možno pre niekoho aj požehnaním.
Osloboďme sa od rôznych, roky nazbieraných projekcií a veštieb. Možno vibrácii typu "mužov je málo", "muži chcú mladšie", "ak to tak nemá byť, môžeš sa pokrájať", "vesmír nepodporuje liberálne predstavy", "môžeš chcieť len toho, kto teba bude chcieť". Možno na týchto vetách aj niečo je. Ale v podstate nám nepomáhajú, nepovzbudzujú nás, neposilňujú našu sebadôveru. Vedú nás namiesto k akcii, len k reakciám. Sú zavádzajúce, viaczmyselné. A nemajú dobrú energiu.
Pekná pre muža
Rozprávala som sa s jedným pánom, ktorý robí videa pre mužov v českej republike. Preberá témy "ako nadväzovať vzťahy so ženami, a ako to potom nezbabrať". Hovorila som mu, že by mohol urobiť aj niečo podobné pre ženy. Že ani ženy často nevedia, čo majú vlastne robiť, keď nechcú byť samé. Prekvapil ma. Povedal, že o čom by točil. Ženy sú vraj v úplne inej situácii ako muži. Ich úlohou je iba "urobiť sa peknou pre muža a potom sa nechať viesť". Také jednoduché. Ale pravdepodobne pravdivé.
Možno sme mnohokrát počuli, že vonkajšok nie je dôležitý. Dôležité je vnútro. A preto možno, svojmu vonkajšku nevenujeme nejakú "márnivú pozornosť". Asi by sme mali. Myslím, že je to ako s loďkou. Jedno veslo je, že zhodíme prebytočné kilá, zájdeme ku kozmetičke, kaderníčke, vyvetráme šatník, dáme si od teenageriek poradiť s holením. A druhé veslo je, že prečítame, aj pochopíme nejaké knihy, popočúvame videá o komunikácii, o mužoch, o ženách, o prijatí minulosti, o vyliečení malého dievčatka, o krivdách, nespravodlivosti i o vine. Aj vina môže byť dôvodom, že sme sami. Pocit niekde v podvedomí, že si partnera, vzťah, nezaslúžime. Nejakým takýmto spôsobom, by sme mohli pádlovať na obe strany. Naša loďka by sa mohla prestať točiť v kruhu. Mohli by sme plávať dopredu, nejakým dobrým smerom.
Nemáš, pretože nechceš
Bolo to už dávno. Sedela som so svojou priateľkou, renomovanou psychologičkou, ktorá sa
vo svojej práci venuje vzťahom, na káve. Opýtala sa ma, prečo žiješ sama a nemáš partnera?
Ja som povedala. No ty si odborník, ty ma už dobre poznáš, ty by si mi to teda mohla vysvetliť, prečo žijem sama a nemám partnera. Myslím, že som vlastne chcela, aby odhalila nejaké moje chyby. Som zvyknutá, za všetkým hľadať svoje nedostatky. Ona sa zamyslela a povedala. Nemáš partnera, pretože ho nechceš. Keby si ho chcela, tak by si ho mala. Dobré veci, dary v našom živote, sú najskôr jednoduché. No my si ich často, všemožne komplikujeme.
Vyriešenie našej fyzickej samoty, je záležitosťou nášho postoja a našej zodpovednosti.
Osloboďme sa teda nielen od cudzích, ale aj od vlastných, energiu žerúcich presvedčení.
Buďme jednoducho pekné pre muža. A potom sa ním nechajme viesť.