Prečo práve tabu témy
Prečo práve tabu témy
Keď sme boli malí, boli sme taká čistá tabuľa.
S dychtivosťou sme poznávali svoje okolie. A boli sme prevažne, spokojní a šťastní.
Veľmi vo svojom živote nepoužívam slovo šťastný. Príde mi prisilné.
Ale ak sa pozrieme na ročné dieťa, tak sme pravdepodobne, v tomto veku boli skutočne šťastní.
Pripadali sme si takí úžasní, že sme sa predvádzali kde sme mohli.
A stále sme na seba upozorňovali.
K radosti nám stačili úplne obyčajné veci. Piesok a formičky, kakao a chlieb,
kamienky a sklíčka, drievka a voda.
Paralizovaná energia
Kladiem si otázku, kedy sme túto svoju vitalitu, svoju životnú energiu začali strácať.
A kde sa vlastne podela.
Kedy sme sa prestali predvádzať a upozorňovať na seba.
Kedy sme si prestali veriť, a začali sme sa hanbiť a báť.
Kedy sme si začali uvedomovať že sme neposlušní, a že vychovávať práve nás je ťažké.
Kedy sme sa začali cítiť nepríjemne vo svojom tele, skrývať sa, priberať alebo chudnúť a cvičiť.
Kedy sme začali hrať divadlo, aby sme sa prispôsobili, aby nás naše okolie prijalo.
Kedy sme prijali myšlienku, že sme vlastne málo, že sa potrebujeme polepšiť, vylepšiť.
Kedy sme sa začali cítiť previnilo, a prijali Mea Culpa, moja veľká vina.
Kedy sme prišli na to, že nie sme zaujímaví takí, akí sme.
Že musíme niečo vedieť, nejako vyzerať, niečo vlastniť, niečo mať.
Že ľudia nestoja o priateľstvo s nami, že sme prázdni, že nemáme vlastne čo dať.
Kedy sme sa začali cítiť ochrnutí, paralyzovaní, vyhorení, a prestala nás baviť práca.
A možno nás prestal baviť aj život.
Jatrivé spomienky
Pýtam sa prečo a vidím tabu témy.
Tabu témy sú v dnešnej dobe zneužívané, dehonestované a zosmiešňované.
Sú používané ako súčasť reklám, na priťahovanie pozornosti ľudí a ich následnú manipuláciu.
Preto celkom rozumiem tomu, že sa im vyhýbame, hanbíme sa o nich hovoriť,
a nechceme s nimi nič spoločné mať.
Myslím, že k tabu téme môžeme zaujať najmenej dva postoje.
Priamo sa na ňu pozrieme, alebo ju vytesníme, poprieme.
Starí Havajci hovoria, že hriech vzniká z myšlienok, zaťažených bolestnými spomienkami
na minulosť. Preto že je dobre, nejakým spôsobom, uvoľňovať energiu týchto bolestí.
Tabu témy môžu byť našimi bolestnými spomienkami. To že ich vytesníme, z akýchkoľvek dôvodov,
možno zo strachu, možno z nepríjemného pocitu, môže do nášho života trvalo prinášať
nerovnováhu a nemoc.
Práve nepríjemný pocit nám signalizuje, že témou by sme sa zaoberať mali. Niekedy stačí, iba uvedomenie si dôvodu, identifikovanie dôvodu toho nepríjemného pocitu, a ten dôvod sa môže rozpustiť. Môže sa zmenšiť jeho vplyv na náš každodenný život.
Cui bono
Tabu témy myslím rieši každá generácia. Aj keď navonok sa možno zdá, že dnešná už nie.
Práve tie extrémne slová a postoje, účesy, výstredné oblečenie, tetovanie, piercingy, nuda, odhaľovanie, sci-fi, bujarosť, nespokojnosť so sebou a strata ilúzii mi hovoria, že s tabu témami, zápasia aj oni.
Možno je to aj úmysel, aby sme tabu témy neriešili a zo svojho života vytesnili.
A tie vnútorne neporozumenia, bolesti a prázdnotu, zapĺňali jedlom a materiálnymi vecami.
Vojna a zápas sa dá speňažiť. Mier v našej duši sa speňažiť nedá. Cui Bono, v čí prospech.
Ak aspoň trochu porozumieme, pre koho by to mohla byť strata a pre koho aspoň čiastočne oslobodenie?
Myslím, ak človek cíti vo svojom živote vplyv tabu témy, je dobre aby sa jej postavil zoči-voči.
Aby si ju uvedomil.
Možno pri pohľade na tabu témy, bude vaše poznanie, vaše myšlienky a vaše pocity,
úplne iné ako moje. Možno sa vás niektoré tabu témy budú priamo dotýkať a iné vôbec nie.
Je to úplne v poriadku. Každý z nás má iný život, svoje skúsenosti a svoje pozorovania.
Tabu aktívum
Verím, že by sa priamym pohľadom mohli niektoré tabu témy rozpustiť.
Tak pomaly, ako sa na jar rozpúšťa sneh.
Sneh ktorý sa síce stráca, ale zavlažuje pramene, pôdu a život na celý rok.
Rozpustené tabu témy by možno zavlažili a obohatili náš život.
Pritom sa pomaly vytratili.
A my by sme už nebojovali, nezápasili, nesúťažili so sebou, ani s druhými.
Možno by sme sa oslobodili a nepotrebovali sa už zapĺňať oblečením, diplomami,
jedlom, autami, ani dovolenkami.
Možno by sme si uvedomili teplo, slnko a svieži vzduch okolo nás.
Možno by sme sa aspoň čiastočne, vrátili v čase do obdobia nášho detstva,
a pocítili odraz našej jedinečnosti, dobroty ľudí a krásy.
Možno by sme spoznali, čo sme to vlastne niekedy dávno radi robili,
po čom sme najviac túžili a pravdepodobne i teraz ešte túžime.
Nie párty. Možno by sa jednoducho a prirodzene, do nášho života vrátil obyčajný život.