Motivácia pri depresii
Motivácia pri depresii
Možno rozumieme, čo znamená slovo depresia. Možno sa nám nechce žiť.
Možno nás bolí žiť. Možno v noci prepíname kanály a jeme. Možno cez deň spíme alebo sa neučesaní, s kruhmi pod očami skrývame pred ľuďmi. Možno sa vyhýbame svojej práci. A je nám všetko jedno. Možno si prajeme, aby všetko skončilo a bolo ticho. Aby sme už nič necítili. Prajeme si vyslobodenie z bolesti. Vyslobodenie z viny. Vyslobodenie z utrpenia. Nechceme už vôbec nič. Chceme ticho a pokoj. Ticho vo večnosti. Nevedomie, bezvedomie.
Napriek týmto pocitom, sa ráno čo ráno zobúdzame aj keď nechceme.
A život neberie na nás žiadny ohľad, ale zaťato ide ďalej. Akoby naozaj platilo: "život ide, za ním bež".
Keď pozitívno nefunguje
Na to, aby sme sa v takejto ťažkej situácii vôbec pohli, potrebujeme nejakú motiváciu, ale tú nemáme. Naše okolie je pravdepodobne plné dobre mienených, pozitívnych motivácii.
Skús robiť niečo, čo robíš rád.
Spomeň si, po čom si niekedy túžil.
Nezahrabávaj sa doma, choď niekde medzi ľudí.
Mysli na pekné veci.
Predstavuj si nejaké dobre projekcie.
Na niečom ti predsa musí záležať.
Nájdi si nejaký zmysel.
Skús sa z niečoho radovať. Z práce, z detí, z vnukov.
Ako, keď nič nerobíme radi. Kašleme na to, po čom sme niekedy túžili. Nechceme myslieť na nič. Nevidíme pred sebou žiadne projekty. Nezáleží nám na ničom. Všetko je márnosť. V ničom nevidíme zmysel. A nechceme sa radovať z ničoho.
Návraty
Ak sa v takomto stave nachádzame niekoľko rokov, dôvody môžu byť rôzne. Nedávno som počula prednášku, na tému stres. Ak prežijeme nejakú ťažkú situáciu, zaplavia naše telo hormóny, ktoré nám síce v danej chvíli pomôžu prežiť, ale nás aj izolujú
od druhých ľudí a následne oslabujú. Ak túto situáciu, znovu a znovu, možno aj niekoľkokrát denne a niekoľko rokov v mysli prehrávame, náš mozog nevie rozlíšiť, či je to skutočnosť alebo naše spomienky. Berie to, ako stále sa opakujúcu, veľmi stresujúcu skutočnosť. Toto vnímanie nás môže nesmierne oslabovať. Môžeme sa cítiť veľmi ťažkí, neschopní ráno vstať z postele. Bez vonkajšej príčiny, môžeme byť stále unavení. Ak si týmito hormónmi, necháme každý deň niekoľkokrát rozhádzať svoje telo aj svoj rozum, tak sme v podstate bezmocní. Asi potom už naozaj nie je v našej moci, poradiť si s tým, pretože je to silnejšie ako my.
Iba dnešok
Možno by sme sa mohli na ťažkú situáciu ktorú sme prežili, pozrieť z pohľadu dnešného dňa. Dnes som sama. Dnes tu nie je niekto, kto tu bol. Dnes je mi mizerne. Dnes nechcem žiť. Ja som tu. On tu už nie je. Ja som to spôsobila. Ja som zlyhala. Dnes s tým potrebujem prežiť.
Ak je to možné, nevracajme sa dozadu, k priebehu. K tomu ako sa to stalo, prečo sa to stalo, čo sme mohli urobiť, čo sme vtedy cítili. Situáciu už svojimi myšlienkami nemôžeme zmeniť, ani zvrátiť. Nemôžeme zabudnúť, ale možno by sme mohli prežívať len bolesť a pohľad dnešného dňa.
Milostivo zahalené oči
Skúsme si uvedomiť niekoľko vecí.
Bolesť je neznesiteľná. Ale bolesť je všade okolo nás.
Možno sme ju iba doteraz nevnímali, mali sme milostivo zatvorené oči. Je tu, a vždy tu aj bola.
Bolo otroctvo, bolo nevoľníctvo. Boli vojny, bol hlad, boli choroby.
Je otroctvo, je nevoľníctvo, sú vojny. Je hlad a sú choroby.
A sú ľudia, ktorí trpia. Trpia a žijú. A žijú okolo nás.
Viem, že sa neodporúča riešiť veci tým, čo nechceme, ale tým, čo chceme.
Keďže my máme pravdepodobne problém niečo chcieť, skúsme možno nájsť aj motiváciu v tom, čo nechceme. Nejakú motiváciu zdravého rozumu. Bolesť a zdravý rozum sa nemusia nutne vylučovať.
Ak by sme si nejakým spôsobom ublížili, ublížili by sme aj svojim najbližším.
Je možné, že by sa do konca života o nás starali, ako o nevládnych.
Ak nezmobilizujeme svoje sily, môžu nás odviesť na dlhodobejší pobyt do psychiatrickej liečebne. Ale tam už, spravidla, nebudeme rozhodovať o tom, čo a kedy si oblečieme, ani čo budeme jesť. Budeme mať nad sebou dozor, v krabičke bezmenné lieky a presne určený program dňa.
Ak si aspoň čiastočne uvedomujeme svoj stav, berme vážne skutočnosť, že sa to nejako samo nevyvinie ani nevyrieši. Že sme na tomto svete v podstate sami.
Že nám v tomto nepomôže, ani nám neuľaví, nikto. Keď sa tu a teraz zložíme, ani pes
po nás nebrechne. Život pôjde ďalej, pokojne aj bez nás. K tomuto svojmu problému sa potrebujeme postaviť a jednať sami za seba. Je to naša zodpovednosť, naše rozhodnutia a na ich základe ponesieme aj naše dôsledky.
Motivácia zdravého rozumu
Napriek všetkému, čo sa nám stalo, nechceme ísť do liečebne.
Napriek všetkému, čo sa nám stalo, nechceme svoj život odovzdať do rúk niekoho iného.
Napriek všetkému, čo sme prežili, nechceme, aby nám niekto robil denný program.
Napriek všetkému, čo sme prežili, nechceme byť na obtiaž, na ťarchu svojmu partnerovi, ani svojim rodičom, ani svojim deťom.
Napriek všetkému, čo sme prežili, chceme byť nezávislí. Chceme sa o seba postarať sami. Chceme sami rozhodovať o tom, kedy vstaneme, čo si oblečieme a čo budeme jesť.
Ak by sme nejakú tu motiváciu zdravého rozumu predsa len našli, máme viacero možností.
Buď vyhľadať a prijať odbornú pomoc.
Alebo časť princípov psychiatrickej liečebne, preniesť zodpovedne do našej domácnosti. Stať sa sám sebe dozorom i programátorom i láskavou sestričkou.
Nečakajme, že to bude ľahké. Bude to ťažké. Možno veľa dní, možno aj niekoľko rokov.
Ale budeme to my. My s bolesťou. My s depresiou. Ale my. Sami za seba.