Keď odchádza žena
Keď odchádza žena
Možno sa muži nerozchádzajú s nami, ale my sa rozchádzame s nimi. Necítime sa vo vzťahu prijaté, pochopené, v bezpečí. Nie je to to, čo od vzťahu očakávame. Jednoducho, niekde vo vnútri cítime, že to nie je v poriadku, že to nie je nadlho. Že tento vzťah, skôr či neskôr ukončíme.
Niekedy si, ako dôsledok našich rozchodov môžeme vypočuť, že sme veľmi nároční, nevieme čo vlastne chceme, nikto nám nevyhovuje, a máme najskôr nejaký psychický problém.
Tieto hodnotenia sú zaujímavé hlavne vtedy, ak nám náš potenciálny partner zatají vážny zdravotný stav, nevie žiť bez alkoholu, je rozhádaný s celou svojou rodinou, susedmi aj kolegami v práci. Prípadne v tom vzťahu robíme plány, dávame návrhy a nosíme darčeky len my. A on iba prijíma. Možno nevie žiť v tichu. Hlučná hudba alebo zapnutý televízor, je kulisou každého rozhovoru, stolovania, možno i milovania. Alebo sú naše stretnutia plné preberania jeho hypoték, prípadne plné chválospevov, alebo naopak, sťažností na jeho deti. Možno sú jeho hlavnou témou zmienky o tom, aký je neodolateľný, a ako ho prekvapuje, koľko žien má o neho záujem. Možno stále dookola a dopodrobna preberá svoj predchádzajúci rozchod, a nepríčetnosť svojho predchádzajúceho partnera. Alebo si to niekto, napriek nami jasne deklarovanému postoju k vzťahom, jednoducho užíva a dlhodobo nás zavádza. Pritom je pokojne zadaný, niekedy dokonca aj ženatý.
Ale to, že sme sa zase rozišli, nášmu okoliu jasne signalizuje, že niečo s nami nie je v poriadku. Posolstvá hodnotiacich viet nie sú ani povzbudzujúce, ani motivujúce. Naopak, často privádzajú ľudí, ešte do väčšej neistoty a zmätku. A predsa sa niekedy, v súvislosti s rozchodmi našich blížnych, podobných vyjadrení dopúšťame.
Keď sa rozchádzame my, vnímam tu dve možnosti.
Projekcie a tetovanie
Možno sme ako batoľatá, v noci potrebovali objatie a pocit bezpečia. A naši rodičia v dobrom úmysle, že nepotrebujeme každú hodinu jesť, nás nechali vykričať. Možno sme nadobudli dojem, že si objatie nezaslúžime, že musíme počkať, až sa niekto iný rozhodne, a z milosti nám to objatie pridelí. Preto dnes, iba reagujeme na niekoho, kto má o nás záujem. Ale v podstate, nám to od začiatku nevyhovuje. Možno máme v sebe taký program, že vychovávať nás bolo ťažké. Aj rozhovory s nami sú ťažké. Pravdepodobne, aj spolužitie s nami a našimi názormi by bolo ťažké. Možno sme boli plní krásnych, ale nereálnych filmov a kníh. Možno sme boli plní, dobre mienených ružových pozitívnych myšlienok a predstáv. A na vlastnej koži pociťujeme, že v reálnom živote to takto nie je. A preto sa rozchádzame. Možno sme v snahe po prijatí okolím, úplne stratili samých seba. Nevieme, kto vlastne sme. Ale ani to divadlo ktoré hráme, nás neuspokojuje. Ideme do vzťahu, lebo sa to patrí, mali by sme niekoho mať. Ale sami v podstate nevieme, ani či chceme, ani čo chceme. Možno sme sa v teenagerskom veku, necítili pekní a príťažliví. Chlapci, ktorí sa nám páčili, venovali pozornosť dievčatám s kratšou sukňou, s hlbším výstrihom a vyššími opätkami. A bolelo to. Možno sme prijali myšlienku, že takí akí sme, nie sme milovania hodní. Že na vzťah my nemáme. Možno máme pocit, že si lásku potrebujeme nejakým spôsobom odpracovať, zaslúžiť. A v podstate sme už unavení a nevládzeme. Možno sa ťažko zbavujeme dogiem, že o partnerstve v našom živote sa rozhoduje niekde mimo. Že naše snahy sú márne. Buď to má byť a bude, alebo to nemá byť a teda nebude. Že nie je v našej moci, určité predurčenie, nejako ovplyvniť. Možno sme naučení, byť vinní za všetko. Často sme počuli, čo sme urobiť nemali, čo sme nemali povedať. Alebo čo sme mali urobiť úplne inak, čo by sme si mali myslieť, alebo čo by sme si vôbec myslieť nemali. Ten hlas sme už prevzali, stal sa našim vlastným. Aj teraz teda cítime vinu, a s ňou to, že nám prežívať partnerský vzťah vlastne neprináleží. Možno sme niekedy v živote, muža nesprávne odhadli. Tí, ktorí sú v manželstvách, nám dávajú najavo, že oni to odhadnúť vedeli. Teda sa už na svoju intuíciu spoliehať nemôžeme. A nevieme, na čo by sme sa vlastne, spoľahnúť mali a mohli.
Možno my sami, často pod vplyvom dobrých myšlienok o úprimnosti, sme ako otvorená kniha. Po prvom stretnutí predstavíme partnera celej rodine. Po druhom stretnutí o ňom hovoríme s kolegyňami a kamarátkami. O rozchode pochopiteľne tiež. A potom očakávame, asi nejaké pochopenie. Pochopenia sa nedočkáme, skôr našich priateľov vyprovokujeme k hodnoteniam typu: "nejako to strieda, to už spala s tým, potom aj s tým, no pekne, je nejaká promiskuitná, alebo ako". Naša otvorenosť, môže v tomto prípade pokojne súvisieť skôr s našou hlúposťou, ako s našou úprimnosťou.
Možno sme prežili nejaký vzťah, z ktorého sme nemohli odísť. Partner sa zosypal, alebo sa nám vyhrážal. Ak cítime, že niečo podobné by sa mohlo zopakovať, radšej zo vzťahu odídeme.
Tieto a podobné myšlienky, mohli vzniknúť z opatrnosti alebo strachu, ale aj z dobrých zámerov a tých najlepších úmyslov. No dnes nám môžu brániť, vytvoriť uspokojivý partnerský vzťah.
Hojenie
Nepredstavujme si tieto projekcie, ako nejakú povrchovú špinu, ktorú môžeme vodou umyť. Skôr si ich predstavme, ako nejaké tetovanie. Ako nejaké dierky, narušenie, značky, pamiatky, ktoré sme po pichnutí ihličiek, na svojej jemnej pokožke bolestivo pocítili. A neviňme sa, ani za toto tetovanie. My sme o ňom v podstate nerozhodli. Vytvorilo sa prirodzene, ako dôsledok toho, čo sme cítili a vnímali.
A možno sme žili v takom zhone za dobrom, alebo v takom uzavretom priestore, že sme ani nemali možnosť tieto projekcie nejako spracovať, vstrebať, prehodnotiť a prepísať. No teraz, keď si to uvedomujeme a vidíme, je to naša zodpovednosť, aby sme svoj hard disk reštartovali. A mohli by sme vedome zmeniť aj jeho nastavenia, jeho program.
A nebolo by asi rozumné, do tých dierok, ktoré boli pre nás niekedy poranením, teraz nejako znovu pichať. Mohli by sme sa, o tu našu poranenú pokožku, začať starať. Možno ju natierať niečim špeciálnym na popáleniny a odreniny, možno nejako vnútorne hydratovať. Nejako pomaličky, tie poranenia s láskou, liečiť. Rozškrabať to, alebo dokonca zoškrabať, to by pravdepodobne nebolo dobré riešenie.
Rozchody môžu byť súčasťou života, aj keď nie sú v snoch
Sami pre seba si potrebujeme uvedomiť, že rozísť sa s niekym je normálne, a ak to tak pociťujeme, aj žiadúce. Hovorí to o našich vlastných hraniciach, o našej schopnosti povedať nie niečomu, čo nám nevyhovuje. Je to niekedy, opak vedomého poškodzovania samého seba.
Tiež to svedčí o tom, že nie sme na vzťahu závislí. Že napriek spoločenským predstavám, z ktorých môže vyplynúť určité poníženie a pohŕdanie, nemusíme byť vo vzťahu za každú cenu. Že dokážeme nejaký čas, pobudnúť aj sami so sebou. Že my sami rozhodujeme o tom, či budeme sami alebo s niekym, nie naša depresia, ani neschopnosť prežívať samotu.
A prirodzene, na to chodíme s nejakým mužom, aby sme ho spoznali, a zistili či si rozumieme a vyhovujeme. Nie preto, aby sme sa čo najskôr zosobášili, a potom sa vzájomne trápili celý život.
Potenciál semienok
V závere si myslím, že my ľudia máme vo vzťahoch, potenciál ako semienka. Môžeme vyklíčiť, vyrásť, zakvitnúť i priniesť plody.
Často ale nie je v našej moci, ovplyvniť naše minulé vnímanie, ani naše detstvo, ani našu výchovu, ani okolnosti nášho života, ani povahové vlastnosti a zvyky, nášho partnera či jeho rodiny.
Niekedy môžeme byť aj neskorými mrazmi omrznutí, aj dolámaní a dobití po prejdení kolesom. Môžeme byť silným dážďom, vyplavení mimo úrodnú pôdu, môžeme byť zavalení kamienkom, možno aj vysušení slnkom. Je zbytočné a deprimujúce, dožadovať sa u semienka aby zodvihlo kameň, ktorý je na ňom. Aby sa pozbieralo a vzchopilo, keď ho prejde traktorové koleso. Aby nerobilo vedu z toho, že zmrzlo. Aby vyklíčilo, aj keď je úplne sucho. Alebo sa vyplavené v tráve, vrátilo nazad do zoranej pôdy.
Akceptovanie
Ako dospelí ľudia, si ale môžeme mnohé veci zo svojho života uvedomiť. Pri priamom pohľade na ne sa buď oslobodiť, alebo prijať svoju vlastnú zodpovednosť.
Pripusťme, že všetci sme nejakým spôsobom, poznačení svojou minulosťou. Môžeme byť teda sami k sebe láskaví, a vedome sa podieľať, na liečení svojich poranení.
Ak dáme prednosť, žitiu svojej vlastnej nedokonalej cesty, pred žitím dokonalej cesty alebo predstáv niekoho iného, máme právo po vlastnom uvážení, aj niekoľko nevyhovujúcich vzťahov za sebou ukončiť. Týmto spôsobom spoznať seba aj druhých, a počkať si na partnera, ktorý nám bude vyhovovať. Toto by mohlo byť pre nás tiež oslobodzujúce.
Nalomenú trstinu nedolomiť
Zamýšľam sa nad tým, čo nás pri opakovaných rozchodoch trápi viac. Či je to fakt, že sme ešte nenašli ten náš prístav, alebo reakcie nášho okolia. Príde mi, že niekedy sa skôr vyrovnáme s rozchodom, ako s tými necitlivými poznámkami.
Ak nás hodnotenia okolia nepovzbudzujú, práve naopak, odoberajú nám energiu, potrebujeme sa aj k nim, zodpovedne postaviť. My sami sa potrebujeme naučiť, aj keď citlivo vnímame celý okolitý životný priestor, púšťať tieto hodnotenia jedným uchom dnu a druhým von. Nechať ich stiecť po sebe, ako po voskovej figuríne. A dať si pozor, na nejaké reaktívne jednanie. Napríklad, aj keď mi tento vzťah nevyhovuje, budem v ňom pokračovať, pretože to už by bolo veľa, to by moje okolie už nepochopilo.
Téma partnerstva a prípadného rozchodu, je osobnou témou každého človeka. Nechajme si svoju cestu učenia sa pre seba, a nezdieľajme sa s ňou. Nezdieľajme svoju neistotu, svoje skúsenosti, svoje pochopenie, ani svoju cestu k zrelosti. Mohli by sme byť v tomto, tak trochu sebeckí. Pouvažujme, čo a kto nám na tejto ceste pomáha, a čo a kto nás paralyzuje. Čo a kto nám odoberá energiu, aj vieru v seba. A neodhaľujme sa. Predchádzajme opakovanému oslabovaniu sa. A ak sa odhalíme, a niekto to trafí presne, že to potom bolí, tak si to aspoň uvedomme. A pracujme na svojich vlastných sadomasochistických sklonoch. Všeobecne je vzácnosťou, stretnúť človeka, ktorému sa môžeme zdieľať.
Spletitosť života
Veľmi dobre si uvedomujem, že téma rozchodov v živote, nie je jednoduchá. Myslieť si, že v tejto oblasti môžeme niekomu druhému radiť, môžeme niekoho usmerňovať a hodnotiť, je pravdepodobne nezrelé.
Neťahajme svojimi predstavami, zelené jablká zo stromu. Nechajme ľudí i jablká, v pokoji dozrieť do ich osobnej krásy, sladkosti i vône. Ich vlastným tempom, ich vlastným spôsobom. A vezmime do úvahy aj to, že niektoré odrody sú skoré, niektoré letné, niektoré neskoré, a iné aj zimné.
Pretože ako ľudia, možno potrebujeme zažiť aj rozchody, aby sme si niektoré veci uvedomili, aby sme sa osamostatnili a zosilneli. Možno aj smútok z nich, aby sme sa poľudštili. Ale pri tom všetkom, by sme si potrebovali zachovať ešte aj nádej, aby sme to nevzdali. Aby sme si verili, a mohli pokračovať v živote ďalej.