Homosexualita

Homosexualita

Pokúšam sa rozpomenúť, čo som si v živote navnímala o homosexualite. ´Niet im rady, už nevedia čo od rozkoše, nie dosť že alkohol, drogy, neviazaný sex, ešte aj toto, ak necítia normálne, tak nech nevystrájajú a žijú samy, nerozumejú si s opačným pohlavím, tak si vyberajú ľahšiu cestu.´ Ale vlastne niekoľko desaťročí môjho života, okrem niekoľkých viet, živí homosexuáli v mojom živote neexistovali.

Veľmi dávno sa mi ale dostala do rúk kniha o chlapcovi, ktorý pocítil svoju opačnú orientáciu asi okolo 13. roku života. Bola o tom, ako tomu vôbec nerozumel a bol vydesený. Ako sa s tým postupne zrovnával, a ako ťažko a nepochopený, žil celý svoj život. Vtedy som asi uverila, že homosexuáli skutočne existujú.

Znepokojujúca odlišnosť

Pre ľudí je jednoduchšie, ak sú zdraví a vyzerajú i cítia podobne, ako to cíti a považuje za prirodzené väčšina. Myslím, že všetci sa snažíme, aby to tak bolo. Veríme, že máme dobré gény, dávame prednosť pokoju, dobrému jedlu, pohybu i vzduchu.

V živote však často pozorujeme, že niekedy napriek našim dobrým snahám, sa narodí dieťa s oslabenými očami, kratšou nôžkou, prípadne inou anomáliou. Alebo v priebehu života, napriek tomu, že sme robili to najlepšie, čo sme vedeli, sami nejakým spôsobom ochorieme. Potrebujeme túto odlišnosť od ostatných, túto pre spoločnosť neprirodzenú, nezvyčajnú, znepokojujúcu situáciu prijať a možno riešiť ako sa dá. Niekedy ju ale ani nevyriešime. A potom sa s ňou potrebujeme naučiť žiť, niekedy s ňou aj zomrieme.

Bagatelizovanie

Dobre je, ak žena pri stretnutí s mužom, pri očnom kontakte, pri dotyku, pri milovaní, cíti príjemný, neopísateľný pocit. Ale je možné, že sa s týmito pocitmi nemusí niekto narodiť, že ich nemusí mať? Že môže cítiť inak, dokonca opačne? Nevieme si to vôbec predstaviť, preto to aj niekedy ťažko pripúšťame.

Premýšľam ako by nám bolo, keby sme niekomu povedali, že sme vážne chorí. Boli by sme vydesení, zaskočení a nevedeli by sme, čo s tým. A on by reagoval, že to predsa nemôžeme, že to je veľmi zle, čo sme si to vymysleli, či už nevieme čo so sebou, či potrebujeme takýmto spôsobom na seba upozorňovať, či potrebujeme aby nás niekto ľutoval, od koho sme to vlastne okopírovali, po kom sa opičíme. Nemôžeme byť zdraví, normální, nemáme rozum, prečo si vyberáme túto, pre nás ľahšiu cestu? Do akej hanby sme to teraz dostali rodinu a svoje okolie, čo si ostatní budú myslieť, nemôžeme sa s tým niekde skryť, nemôžeme sa odsťahovať, nemôžeme to potlačiť? Nie je to správne, teda nemôžeme to nejako odmietnúť, nemôžeme sa tváriť, že je všetko v poriadku?

Asi by sme nič z toho nemohli. Keď sme vážne chorí, nedá sa to ani potlačiť, ani sa dlhodobo tváriť, že je všetko v poriadku.

V mokasínach ´iného´

Mohli by sme sa pokúsiť o empatiu na fiktívnom príklade. Ak si ja, žena reagujúca citlivo a prirodzene na mužov predstavím, že by niekto odo mňa chcel, aby som zanechala toto svoje vnímanie a preorientovala sa. Že predsa prirodzenejšie je, aby som sa dotýkala ženy, bozkávala sa s ňou, dokonca i milovala. Že je to aj ľahšie, muži sú predsa úplne iní, odlišní, ťažko sa s nimi komunikuje i vychádza, nech sa o to aspoň pokúsim. Cítila by som, že je to nad moje sily, nepredstaviteľné, neuskutočniteľné, nepríjemné, až odporné. Vôbec by som nemala záujem, skúšať niečo také. Ale okolie by odo mňa vyžadovalo, aby som sa v tomto prispôsobila. Aby som sa nezbližovala s mužmi, ale so ženami. A ak to nedokážem, tak nech si tu blízkosť odpustím, nech žijem radšej sama.

Buď by som poslúchla a celý život trpela, teda nedotýkala by som sa, nemilovala, alebo by som potom vracala. Možno by som to vôbec nezvládala, možno by som sa chovala k sebe deštruktívne, možno by som si aj ubližovala. Jednoducho by som to nedokázala.

Čo ak majú inak orientovaní ľudia, pocity podobné týmto? Nemyslím si, že by sme túto orientáciu mali schvaľovať a podporovať. Však ani postihnutie očí, alebo štyri prstíky neschvaľujeme a nepodporujeme. Iba by sme človeka možno mohli rešpektovať s jeho pocitmi, prijať jeho pre nás nepochopiteľnú odlišnosť a čakať, či neporozumieme.

Muž homosexuál

Pracovne sa stretávam s jedným veľmi precíznym a sympatickým pánom. Od cudzích ľudí som sa dozvedela, že je homosexuálne orientovaný. Pretože máme priestor aj na rozhovor, požiadala som ho, aby sme sa porozprávali aj o tejto citlivej téme.

Od malička si veľmi rozumel s dievčatami, hral sa s nimi, brali ho, mali ho radi. S chlapcami si nejako nerozumel. Vlastne dodnes svojou profesiou pomáha ženám. Keď nad tým teraz uvažujem, je zaujímavé, že s tým ´prirodzeným protejškom´s ktorým by sme v budúcnosti mohli prirodzene zdieľať intímny život, si v detstve nemusíme veľmi rozumieť.

To čo sa vlastne deje a ako to s ním je, začal vnímať okolo 12. roku života. Bol na toto poznanie úplne sám. Ako mladý chlapec sa chcel dopátrať v knihách i na internete, prečo práve on cíti takto spoločensky neprijateľne.

Zistil, že tákáto sexuálna orientácia, môže byť i pranatálne podmienená. Nenápadne skúmal svoju rodinu a zaregistroval, že v tretej generácii sa jeden jeho predok v mladom veku z nejasných dôvodov odsťahoval do zahraničia. S rodinou úplne prerušil kontakty, nikto dodnes nevie ani kde žije, ani ako žije. V druhej generácii má strýka, ktorý tiež bez nejakých zjavných dôvodov odišiel v mladom veku bývať do veľkého mesta. Aj keď je dnes už starší pán, doteraz sa neoženil a vraj žije sám. S rodinou udržiava iba minimálny kontakt. Môj priateľ si ale pamätá, že keď raz u strýka prenocovali, všimol si v kúpeľni dve zubné kefky a v spálni manželskú posteľ. Napriek tomu, že v byte bol veľký poriadok, niekoľko vecí akoby naznačovalo, že tam ešte niekto býva a pred návštevou odišiel. O strýkovi sa tiež, v jeho mimoriadne družnej a zdieľnej rodine mlčí.

Hľadanie rovnováhy

Môj priateľ svoje poznanie o sebe navonok nijako neriešil. Približne do 25 roku života žil s rodičmi. S nikým o tom nehovoril. Keď sa spriatelil so starším mužom, osamostatnil sa. Zvažoval aj odchod z rodiska, ale nakoniec sa rozhodol ostať a vyjaviť to svojim súrodencom. Súrodenci túto správu prijali v poriadku, dokonca akoby niečo tušili. Podporili ho v tom, aby o tom povedal aj svojim rodičom. Tí potrebovali nejaký čas, aby to vstrebali. K rodičom dodnes chodí sám. Ale svojich súrodencov navštevuje so svojim priateľom. Celá rodina má vrúcne a rešpektujúce vzťahy.

Naše rozhovory prebiehali v období, ked v našej zemi prebiehalo referendum za rodinu. Pýtala som sa teda, na jeho postoj a na postoj jeho priateľa. Povedal mi, že homosexuálne orgie, ktoré sa konali v hlavnom meste v parkoch, nemali na svedomí ľudia z našej zeme, ale že k tomu účelu bolo zariadených niekoľko autobusov homosexuálnych párov z francúzska a anglicka. Že sa za toto jednanie on i jeho priateľ hanbili, dokonca z facebooku vie, že sa s tým nestotožnila väčšina podobných párov.

Diskrétnosť

Môj priateľ sa so svojim partnerom na verejnosti nedotýka, ani nijako inak neprovokuje. Zároveň ale neskrývajú, že bývajú spolu. Spolu sa zúčastňujú výletov, s kamarátmi nie homosexuálne orientovanými. S nimi prežívajú aj Vianoce a dovolenky.

Nemaju v pláne sa zosobášiť, ani mať deti. Ani za nič podobné nebojujú. Chcú spolu len zdieľať život, pretože si rozumejú a samota im nevyhovuje. On sám je zmierený s tým, že nikdy nebude mať svoje deti a preto je dobrým strýkom deťom, ktoré majú v rodine.

Keď bol so svojim priateľom na dovolenke na ostrovoch pri mori, vyhýbali sa nudistickým plážam, kde sa homosexualne páry predvádzali. Čas trávili na bežnej pláži ako dvaja blízki kamaráti, hrali s mladými ľuďmi volejbal a neupozorňovali na seba.

Ešte mi povedal, že vo vzťahu sa cíti ako tá ženskejšia, jemnejšia časť. Ako keby sa niekde vo vnútri cítil viac ženou, ako mužom. Pri jeho slovách ma trochu prešli zimomriavky, pretože si neviem predstaviť, aké by to bolo, keby som sa ja cítila sama v sebe, vo svojom vnútri viac mužom. Pri tom pocite mi je, akoby som sa dusila. Ale on sa s týmto teraz potrebuje naučiť žiť.

Ked som sa pýtala na to, ako si podobní ľudia hľadajú partnerov, ci nezneužívajú nerozhodných alebo aj chudobných mladých ľudí, povedal mi, ze takto orientovaní ludia sa poznajú, vycítia to, podobnú orientáciu vnímajú pri akýchkoľvek stretnutiach v spoločnosti. Dokonca, aj keď on sám je muž, navníma napríklad v reštaurácii homosexuálne orientovanú ženu.

Zneužívanie

Pýtala som sa aj na zneužívanie na internete. Povedal mi, že preorientovať heterosexuála na homosexuála prakticky nie je možné, takže sa to nerobí. Toto som mu aj uznala, pretože si neviem predstaviť, ako by mohol niekto preorientovať mňa, ani keby sa o to snažil akýmikoľvek prostriedkami. Je to hlboko vnútorné a nezáleží to od mojej vôle. Jednoducho ja cítim takto a nemôžem inak.

Pritom mi ale povedal, že tak ako si na internete dobre situovaní muži hľadajú chudobné mladé dievčatá a zabezpečia im napríklad pohodlnejší život, tak podobne aj niektoré homosexuálne ženy, zabezpečia život mladým dievčatám a dobre situovaní muži mladým chlapcom. Obyčajne to býva tak, že takýto spôsob vyhovuje obom stranám, nie je to z donútenia. A nie je to obyčaj iba homosexuálnych ľudí, ale v rovnakom pomere, aj hetero orientovaných.

Nevylučoval, že sa deje aj to, že niekto sa pokúša využiť chudobu alebo znížené sebavedomie, prípadne nejaké poranenie z detstva niektorým rodičom, na "preorientáciu". On sám to ale považuje za chorobu, za odchýlku, ktorá potrebuje psychitrické liečenie.

Som mu vďačná za to, že sa so mnou o svoje pocity podelil. Vnímanie samého seba nepovažuje za ukončené, je otvorený akémukoľvek ďalšiemu, aj inému vývoju vo svojom živote. Vnímam, že sa snaží k svojej orientácii postaviť najlepšie ako vie, tak aby toto odlíšenie od väčšinovej spoločnosti zvládol čo najlepšie, bez nejakého deštruktívneho správania sa k sebe samému. Citlivo vníma a reaguje na svoje potreby a pritom sa snaží nepohoršovať svoje okolie. Vážim si ho, a prajem mu len to dobré v živote.

Jenny se vdáva

Onedlho po týchto rozhovoroch, som prežila ešte jedno stretnutie s homosexualitou, ktorá bola pre mňa oveľa ťažšia, pretože sa jednalo o ženu. Pozerala som film ´Jenny se vdáva´, a netušila som, o čom bude.

V usporiadanej americkej rodine boli tri dievčatá. Dve vydaté. Najmladšia Jenny tiež túžila po vzťahu, po krásnych bielych šatách a po svadbe. Nemala ale prirodzenú bežnú orientáciu, preto sa osamostatnila a žila so svojou priateľkou. Bála sa, niekomu to povedať. Pri vyzvedaní či už niekoho má, hovorila že chodí so ženatým mužom, preto o tom nechce hovoriť, ani ho priviesť domov. Bolo zaujímavé, ako jej ´vzorová´ rodina, toto v pokoji rešpektovala.

Po čase to nejakým spôsobom vyšlo najavo. Usporiadaná rodina sa rozhádala a narušili sa aj jej vzťahy s okolím. Jenny sa preto rozhodla ďalej sa neskrývať a robila to svojim, pre našu kultúru nezvyčajným spôsobom. Napríklad sa so svojou priateľkou bozkávala na verejnosti v obchodnom dome a vodila ju na rodinné návštevy, aj keď cítila veľké neporozumenie okolia. Tieto scény boli pre mňa prisilné, cítila som sa nepríjemne. Nakoniec sa Jenny rozhodla pre krásnu svadbu v bielych šatách, ako mali aj jej sestry. Brat mal pre ňu porozumenie a chcel ju priviesť k oltáru. Svadby sa, po mnohých vnútorných útrapách, zúčastnili aj rodičia. Tá svadba bola tiež nad moje pochopenie, aj nad moje sily. Taká americká bujarosť.

Pri tomto som si uvedomila, že naše hodnotenia akejkoľvej situácie, kým sa nedotýkajú ´zrenice nášho oka´, teda niekoho kto je nám veľmi blízky, sú obyčajne prevzaté, plytké, teoretické a prázdne, a preto často aj ubližujúce a pokorujúce.

Je to predsa naša malá Jenny

Čo mi však z tohoto filmu utkvelo v pamäti, boli slová otcovho priateľa, ktorý Jenny poznal od malička a rozhodol sa priviesť jej otca na Jenninu svadbu. Povedal mu: "Nie že by to bolo dobre, je to celé zle, ale je to predsa naša malá Jenny".

Rušilo ma, že sa bozkávali v obchodnom dome, rušili ma biele šaty, rušilo ma sto svadobných hostí i bujará veselosť. Pre mňa bol tento film silá káva. Moje vnútro sa búrilo. Ale som rada, že som ho videla.

Rozumiem, Jenny mala 20 rokov a chcela mať šaty a svadbu ako jej sestry. Možno časom niektoré Jenny pochopia, že okolie nie je celkom pripravené, že by spolunažívanie dvoch žien, mohlo prebiehať aj v tichosti.

Balans na hrane 

Nedávno pri nákupnom stredisku, pri mne nebezpečne zabrzdilo, šialenou rýchlosťou idúce červené, veľmi drahé auto. Vystúpil z neho syn môjho známeho. Mal na sebe niečo ako baletné legíny s červenými trákmi, a zaujímavo s obrázkami vyholenú hlavu. V jeho hlučnom prejave som postrehla, že ´ide zvrhnúť nefunkčnú vládu´. Keď som vyjadrila prekvapenie nad tým autom, nemohol zastaviť príval slov o pôvode, strastiplnom získavaní a detailoch toho auta. Bol pre mňa neprirodzene veselý, a vysmiaty. 

Tušila som o čo tu ide, a moje srdce bolo tiché. Aké veľké, drahé a rýchle auto potrebuje, koľko reklamnej veselosti, silných rečí a decibelov znesie, a čo iné bude ešte potrebné, aby prehlušil krehkosť a zraniteľnosť svojej duše. A prehluší? Ako sa to vlastne všetko skončí. Iba som tam stála, a nedokázala som mu nijako pomôcť, ani uľaviť.   

Tlejúci knôt neuhasiť

Prečítala som niekoľko štúdii, vytvorených celoživotným odborným skúmaním tejto témy. Máloktorá štúdia v tom má tak ´jasno´, ako niekedy my, aj keď pred voľbami, sa nájdu aj také. Vnímam v nich skôr hlbokú pokoru a mnohé otvorené, nevyriešené otázky.

Nebola som v živote postavená pred takúto situáciu. Ale pri stretnutí s dievčatami ako Jenny nechcem zabudnúť, že je to také dievčatko, ako som bola niekedy ja. Že sníva o svadbe podobne, ako som niekedy snívala ja. Že túži po bielych šatách tak, ako som túžila ja. Že chce s niekym zdieľať život presne tak, ako som to niekedy chcela ja.

Preto by som žiadnemu dievčaťu nechcela ani naznačovať, aby viedlo život mníšky, ani žiadnemu chlapcovi, aby dodržiaval celibát. V kútiku môjho, skutočne málo informovaného srdca, by som im chcela popriať, aby citlivo vnímali, v akých podmienkach dokážu prežiť, úplne sa nezlomiť, napriek všetkému nezhasnúť, a možno sa aj rozvíjať.                                                                                                                                                                                                                                                                                                            späť na blog