Emocionálne jedenie
Emocionálne jedenie
Je možné, že sa celý deň stravujeme primerane a zdravo. A večer, unavení po práci, často v čase odpočinku a nášho osobného voľna, pocítime nepokoj a túžbu po jedle.
V určitej hypnóze strácame pojem o čase, o množstve jedla ktoré jeme, aj o jeho zložení. Vytriezvenie prichádza až neskoro v noci, alebo ráno pri bolestiach.
V žalmoch je zapísaná zaujímavá myšlienka: "pokoroval som sa pôstom". Akoby čas kedy nejeme, nás nejakým spôsobom pokoroval. Akoby nás hlad, nejakým spôsobom odhaľoval. Odkrýval naše skutočné vnútro, pravdu o nás samých, aj veci ktoré nás ovládajú. Akoby nás chvíle hladu, v podstate času keď je naše telo čisté a nezaťažené trávením, vyzývali k priamemu pohľadu na našu realitu. A my sa možno nechceme pozerať, ani zamýšľať, ani skutočne vidieť. Následne množstvom jedla, únavou, riešením akútnych bolestí, chceme tomuto odhaleniu zabrániť. Pohľad do nášho vnútra oddialiť, možno naďalej ignorovať svoje skutočné potreby.
Normálne jedenie je fyzické, telesné. Potrebujeme jesť, aby sme mali energiu na život,
a na uzdravujúce procesy. Jedenie je akciou, nie reakciou. Ak sa my sami rozhodneme jesť, tak si niečo dobré pripravíme a najeme sa.
Ale ak pociťujeme zvýšenú potrebu jesť po nejakej emócii, je to už reakcia. Reakcia
na niečo, na niekoho. Emocionálne jedenie, jedenie z dôvodu emócií. Nepríjemné pocity, svoje vnútorné bolesti, nespokojnosť, neúspechy, zlyhania, nepokoj, strach, zúfalstvo, sklamanie, zahanbenie alebo poníženie, ktoré v čase chvíľkového hladu pocítime, miernime a utlmujeme jedlom. Nahrádzame ich rýchlo, príjemnejšími pocitmi.
Zvyčajne nasledujú bolesti, vina, nadváha, choroby, skrývanie sa.
Vyhýbanie sa spoločnosti a sociálnym vzťahom.
Stávame sa kolieskom, v bludnom, začarovanom kruhu.
Možno sedíme aj v rozbehnutom rýchliku, v niekoľkoročnom kolotoči.
Neviem čo by nás mohlo zastaviť, a priviesť k premýšľaniu.
Najčastejšie, asi prebytočné kilá a s nimi spojené zdravotné ťažkosti.
Možno strata príťažlivosti.
Bolesti a nevládnosť. Nechuť k pohybu, k prechádzke.
Vnútorná hanba. Možností je mnoho.
Dôvody
Dôvodov našich vnútorných frustrácii, kedy sme začali jesť, môže byť tiež viac.
Mohli by sme popremýšľať, kedy sme si vo svojom živote, týmto spôsobom začali zakrývať oči pred realitou a popierať svoje vnútorné pocity.
Možno dobre mienených príkazov v detstve, bolo na nás veľa. V podstate
nás zahanbovali a ponižovali. Neuniesli sme ich. Nevedeli sme ich spracovať,
tak sme začali jesť.
Možno na nás zanechala vplyv, nejaká dobre mienená odchýlka v stravovaní.
Napríklad sme sa nestravovali s ostatnými deťmi v škôlke, v škole, na internáte.
Alebo sme mali nejaké zdravotné obmedzenia. Diétu pri zdravotnom probléme.
Možno sme boli menšinové dieťa a vrstovníci nás neprijali. Ľudia sa našich myšlienok, nášho pôvodu, boja. Možno nami pohŕdajú, možno nás aj ponižujú, šikanujú. Problém neustále hľadáme v sebe. Až sú z nás dokonalí, unavení perfekcionisti. Ale nevyriešime nič. Preto chvíľkové upokojenie nachádzame v jedle.
Možno sme, pre svoje okolie priskoro, začali pociťovať svoju sexualitu. Nevieme čo
s tým. Aj tu si pomáhame jedlom.
Jednou z príčin môže byť aj naša vlastná rebélia. Proti autoritám a konzervatizmu, ktoré nás chránia pred zblížením sa s opačným pohlavím napriek tomu, že my po tom túžime. Navonok poslúchame, nezúčastňujeme sa večierkov, chát, tancovačiek, Silvestrov, ani posedení v baroch. Vo vnútri trpíme. A počas týchto akcií, zapĺňame svoje potreby, v samote jedlom.
Možno sme priskoro prišli o mamu, otca, milovanú babičku alebo deda. Úmrtím, rozvodom, rozchodom, odsťahovaním. Navonok možno hovoríme, že to už bolo dávno
a že sme sa s tým vysporiadali. No bližšie neurčený, bolestivý pocit v sebe, zaháňame dodnes jedlom.
Možno nás v dospelosti nevidia muži, možno nás nevidia ženy. Možno žijeme sami. Máme pocit, že nie sme vizuálne príťažliví, ani duševne zaujímaví. Možno máme nízke sebavedomie. Aj tieto nepríjemné pocity vyrovnávame jedlom.
Možno papier na manželstvo, prstienok, ani sex, neuspokojili naše očakávania. Nevidíme východisko, tak jeme.
Možno prežívame ponižovanie ohľadne našej kvalifikácie. Vnútorné presvedčenie
že na to máme, že svojej práci rozumieme a vykonávame ju dobre, nám nepomáha. Vedomie našej vlastnej hodnoty kolíše. A úľavu nám prináša zase len jedlo.
Možno je náš partner ako bezodná studňa. Môžeme vypľuť dušu, stále sme málo, robíme málo. Ale my sme povinní udržať rodinu i manželstvo. A čakanie na to,
že budeme niekedy dostatoční, si krátime jedlom.
Možno sme zistili, že to čomu sme sa oddali, celý život tomu verili a podľa toho
sa riadili, vôbec nefunguje. Nevieme čo s týmto poznaním, tak jeme.
Možno nič z toho. Možno niečo z toho. Alebo všetko dokopy.
Uvedomenie
Mohli by sme nejaký čas pozorovať emócie, ktoré nás vedú k nadmernému jedeniu. Možno sa nám vygenerujú dva, alebo tri pocity. Pomenujme ich čo najpresnejšie.
Napríklad, ubíja ma samota, vtedy jem.
Jem vždy, keď sa vrátim zo spoločnosti. Dav ľudí ma oberá o energiu.
Neznášam, keď ma ľudia naprávajú. Po takýchto rozhovoroch, vždy bez miery jem.
Nezvládam svoju prácu, preto jem.
Nie som príťažlivá, jem.
Jem, keď som vyčerpaná a unavená.
Keď vidím radosť a pohodu bezcharakterných ľudí, tak potrebujem jesť.
Položme si otázku, skutočne sme niekedy, niečo zo svojich vnútorných, nepríjemných pocitov, vyriešili jedlom?
Samotu sme jedlom nevyriešili.
Ľudí okolo seba sme nezmenili.
Život sa jedlom nestal ľahším.
Jedlom sme sa nestali príťažlivejší.
Pomocou jedla sme si neoddýchli.
Keď jeme, život sa nestáva spravodlivejším.
Naše jedlo nemá vplyv na požehnanie bezcharakterných ľudí. A i.
Niekedy stačí iba uvedomenie si emócii a uvedomenie si súvislosti.
Niekedy uvedomenie nestačí.
Podstatné je, aby sme pochopili, že nech máme na frustráciu a na následné jedlo akýkoľvek dôvod, jedlom sme ho nikdy nevyriešili. Možno sme jedlom, iba na pár minút alebo hodín, odviedli svoju pozornosť od skutočného problému. V podstate nám to nepomohlo, skôr sme si priťažili.
Niekedy je prvým neprijatím tejto situácie a násilným riešením dávenie. Týmto sa môžeme dopracovať až k vážnemu ochoreniu, k bulímii. Ak sa nás téma emocionálneho jedenia nejako dotýka, mali by sme ju vziať vážne a zodpovedne sa k nej aj postaviť.
Prijatie
Možno by bolo dobre na začiatok pokorne prijať, na určitý čas, aj toto naše jednanie. Prijať ho ako súčasť nášho života, z určitých dôvodov, v určitej etape. A potom pokračovať pomaly, nenásilne.
Najprv by sme si mohli uvedomiť naše skutočné, vnútorné potreby a túžby. A tiež ich konkrétne, v našom živote vysledovať a pomenovať.
Pokiaľ splnenie našich potrieb závisí od iných ľudí, potrebujeme hlavne pracovať na svojom vnímaní. Na znižovaní našich očakávaní voči iným ľuďom a na zvyšovaní našej tolerancie voči nim. Prijať, že nám vôbec neprináleží, ľudí okolo nás meniť. A v tomto smere sa od nich môžeme oslobodiť.
Zodpovednosť
Medzi našimi skutočnými potrebami a túžbami budú aj také, ktoré je možné a reálne,
v našom živote naplniť. Pravdepodobne sa potrebujeme aj tu naučiť, venovať pozornosť a rešpekt našim vlastným potrebám, bez ohľadu na to, ako to vidí naše okolie. Môžeme delegovať povinnosti, znížiť svoje vlastné sľuby, postupne mierniť svoj perfekcionizmus. Môžeme pouvažovať o svojich osobných hraniciach, aj o svojom osobnom priestore. Potom prerušiť povrchné alebo nápravné rozhovory, ktoré nás vyčerpávajú.
Konkrétne, môžeme chcieť zodpovedne skončiť s emocionálnym jedením. Niekto iný, môže túto našu snahu zľahčovať. "Vôbec to na tebe nie je vidieť, nepotrebuješ to riešiť". Prípadne, "pokojne si daj večer celú čokoládu, tým predsa nikomu neubližuješ".
My ale vieme najlepšie, že tým eticky a morálne ubližujeme hlavne sebe. A riešiť to chceme a aj budeme.
Možno je našou túžbou, aby sme neboli sami. Ale naše okolie si myslí, že ani to nepotrebujeme riešiť. Že sa to ani riešiť nedá. Možno by spôsoby riešenia, neboli vhodné. Pokiaľ na samotu reagujeme emocionálnym jedením, tak by sme ju riešiť mali.
A samota sa riešiť dá.
Možno naši blízki alebo kolegovia v práci očakávajú že budeme chodiť do spoločnosti, ktorá nás nenapĺňa a vyčerpáva. Ak je pre nás práve toto dôvodom emocionálneho jedenia, nemusíme sa nutne podriaďovať predstavám svojho okolia.
Pokiaľ naše vlastné snahy a postupy fungujú len čiastočne, pravdepodobne máme práve v týchto oblastiach života medzery. Práve tu, potrebujeme ešte niečo o sebe pochopiť, niečo sa potrebujeme o sebe naučiť. Ak si tieto medzery, tieto otázky uvedomíme, a dostaneme ich do nášho zorného poľa, do priestoru nášho záujmu, možno nám príležitosti a odpovede prídu "pod ruku".
Možno sa stretneme s nejakou dobrou knihou, možno uvidíme na internete nejaké motivačné video s témou spracovania svojich vnútorných emócii. Možno sa stretneme
s niekym, kto má s emóciami alebo emocionálnym jedením svoju osobnú skúsenosť. Možno nás priblíži k pochopeniu nejaký článok, nejaký film. Možno aj vedome budeme vyhľadávať priestory, kde by sme mohli svoje spúšťače, svoje vnútorné emócie lepšie poznať a pochopiť. A postupne odhalíme cestu, kroky, ktoré by nás k trvalému vyriešeniu mohli doviesť.
Možno sa oslobodíme od svojich očakávaní a prijmeme ľudí, akí sú.
Možno sa vrátime k svojim túžbam a svojou troškou prispejeme k naplneniu svojich potrieb.
A emocionálne jedenie možno pokojne odíde. Svoju misiu splnilo. Možno.